Tak, je za nami ďalšia výstava IFA v Berlíne. Počul som veľa komentárov, že tento ročník nestál za nič. No, ako sa to zoberie. Ak sedíte v tlačovom centre a novinky majú prísť nejako vám pod nos, tak to bola IFA, kde sa toho naozaj veľa neukázalo. Ale keď ste schopní lámať rekordy v počte prejdených krokov, sledovať tlačové konferencie na rôznych miestach po celom Berlíne, tak to bola nakoniec dobrá výstava. Firmy totiž z nejakého dôvodu organizujú tlačovky v rozličných hoteloch mimo výstaviska, a to znamená cestovať inak vynikajúcou mestskou dopravou hore-dole medzi východným a západným Berlínom. Tentokrát sme boli v Berlíne z redakcie traja. Tak trochu v partizánskych podmienkach, ale s o to väčšou chuťou. Cesta naším vlastným autom, väčší počet ľudí na hotelovej izbe, ako bol pôvodne objednaný – no veď nás poznáte – TOUCHIT na výstave.

Super bola podpora časti nášho tímu v Bratislave, bez ktorej by sme sa veľmi rýchlo zasekli. Naše pokrytie nemeckej výstavy ste sledovali na www.touchit.sk a mali sme veľmi peknú čítanosť. Ďakujeme vám za dôveru. Všetky novinky z Berlína sme vám prezentovali aj pre nás úplne novým spôsobom, prostredníctvom príbehov na našom Instagrame @touchit_sk. A budeme v tom pokračovať, takže sa oplatí sledovať nás aj na tejto sociálnej sieti. Ďalší veľký výstavný IT sviatok bude v Las Vegas a tam budeme tiež a opäť s plnou silou.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Dnes žúrujeme, aby sme zajtra opäť priniesli tie najhorúcejšie IT novinky. Better together #touchitsk #zurka #redakcovica

Príspevok, ktorý zdieľa TOUCHIT magazín (@touchit_sk), 15 Okt 2018 o 10:49 PDT

A môj najlepší zážitok z výstavy – určite holenie so živým barbierom na stánku Philips. Ten mi polovicu tváre oholil poctivou britvou a druhú najnovším holiacim strojčekom. Účelom bolo dokázať, že medzi britvou a holiacim strojček už nie je rozdiel. Doma sa už 10 mesiacov holím britvou a je to teda úplne iný zážitok ako nejakým moderným zázrakom s piatimi čepeľami v jednom. Taký naturálny, teda doslova. Zatiaľ som sa britvou vždy porezal, ale povedzme, že množstvo preliatej krvi pri tomto heroickom úkone časom klesá. Verím, že raz to bude bez jedinej kvapky, na YouTube mám napozerané, ako sa to má robiť. A mám aj kopu nevyhnutnej kozmetiky okolo toho, niečo aj z AliExpressu. Jednoducho, na jedno holenie počítam teraz hodinu – to teda aj so zastavením krvácania. Nemecký barbier na IFE polovicu mojej tváre oholil bez jediného poranenia a ani mi pokožka nehorela ako vatra, ako keď sa holím ja. Druhú časť holil tým úžasným strojčekom. Finále bolo v tom, že som mal dotykom na obe líca dokázať, že oholenie je to rovnaké. No skoro bolo, ale úplne teda určite nie. Aspoň pri naozaj bližšom pohladení nie, navyše nebola to taká pravá zábava ako pri dotyku s britvou. Fyzika akosi nepustí, nebezpečne ostrá britva kĺžuca sa po koži je akosi niečo iné ako rotujúca oceľ. Ale oholený som bol dobre. Veď som s tým po rokoch mojich návštev tejto výstavy aj počítal a nebral som si žiadnu svoju výbavu. Mimochodom, takto si v Berlíne môžte aj umyť zuby najnovším strojčekom alebo natočiť kadere vo vašich vlasoch. Tá posledná aktivita sa ma akosi netýka, s kaderami som už vysporiadaný. Tak ostalo pri umývaní zubov a čakám, že niekto bude prezentovať nabudúce aj vane. Dobre, konečne sme sa pohli z Berlína domov a celú cestu nám pršalo tak, že viac už nemohlo. Nepríjemná cesta, ešte že som ju celú „prepísal“ pri tvorbe článku z tejto výstavy. Za volantom spoľahlivo  sedela Xénia a bezpečne nás dostala až do Bratislavy. Ostala nám už len povestná posledná míľa pred redakciou. Možno si spomeniete na sobotu večer, keď bola Bratislava zaplavená a medzi totálne zahatané tepny patrila aj Račianska ulica. My sme sa tak do našej redakcie dostali poľnými cestami cez vinice. Ale došli sme. Po toľkých skúsenostiach cestami po celom svete som ani iné nečakal. Konečne som prišiel domov a zaparkoval auto pred vchodom. Vytiahol som z auta všetky kufre a popripravoval ich na zanesenie domov. A vtedy som si všimol čiernu tašku s notebookom, ktorá pokojne ležala na chodníku. Bolo mi hneď jasné, že moja teda nie je. Niekto sa balil do alebo z auta a zabudol naložiť notebook. Premýšľal som čo s tým. Ak ju tam nechám, tak notebook na 90 % niekto zoberie a už nikdy nevráti. Česť výnimkám! Nález by som asi mal nahlásiť na polícii, ale nejako som nemal chuť v sobotu v noci chodiť na nejakú stanicu. A policajti aj tak riešili zaplavené cesty a nemali čas hľadať nejakého nepozorného majiteľa notebooku.

Ako prvý som tak použil off-line prístup. Pozrel som značku a typ notebooku – herný, 15,6-palcový Acer tak za 800 eur, celkom nový. Navštívil som všetkých susedov, nikomu notebook nechýbal ani nikto nevedel o niekom, kto by takýto stroj vlastnil. Dobre, naštartoval som ho a čuduj sa svete – bol bez hesla. Prvý raz som si pomyslel, že ten Edo (také bolo meno používateľa) tentoraz urobil veru dobre, aj keď to nikomu neodporúčam. Mohol som mu tak pozrieť nejaké dokumenty, ale hlavne fotky a svetlo na konci tunela začalo hustnúť. Majiteľom bol mladší muž, ktorý sa zaujímal o hudbu a po čase som našiel aj meno kapely, v ktorej pravidelne hráva. Ostatné už Google zvládol ľahko, zatelefonoval som na kontaktné číslo a Edo bol do polhodinky u mňa. Najlepšie na tom bolo, že na stratu notebooku vôbec neprišiel, vrátil som mu ho skôr, ako na to sám prišiel. Tomu sa hovorí z pekla šťastie. Ja som asi posledný človek na svete, ktorý by chcel mať cudzí notebook a navyše ma bavilo rozpletať klbko záhad, komu asi patrí. Edo – napriek všetkému, to heslo by asi bolo treba do notebooku zadať, aj keď teraz to hľadanie výrazne urýchlilo. Tento článok vyšiel aj v tlačenom vydaní TOUCHIT č.  9/2018, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.